Zraz

3. ledna 2014 v 20:11 | Thea |  Krajina Nedotknutých 1
Pamätáte si ešte na túto poviedku? Úprimne, ja som už na ňu zabudla xD
Mám pocit že táto kapitola je zle napísaná a chápem tomu iba ja :D takže sa kľudne sťažujte do komentárov ak by ste nerozumeli :D
A potom som pridala nejaké postavy :D nájdete ich v tom článku s postavami z KN :D
Milča: Spolok je v stave písania xD mám asi štvrťku zatiaľ :D nezabi ma xD



Keď nás o štyri hodiny pustili z budovy náuky, hneď som začala do Dimitriho hučať čo mal ten papierik znamenať.
No dobre, nehučala som. Za krik ktorý sa kvalifikuje ako rušenie kľudu vojakov a dozorcov môžete schytať guľku do hlavy. Šepkala som a myseľ mi pracovala na plné obrátky.
Y. Našiel spôsob ako sa dostať do Krajiny Nedotknutých.
Y. Našiel spôsob ako sa dostať do Krajiny...
Y. Našiel spôsob ako sa dostať...
Y. Našiel spôsob...
Y. Našiel...
Y...
To Y určite znamená Yegor. Kto iný by vymýšľal plán úteku z blokov ktoré sú synonymom pekla a zasväcoval by doňho štrnásťročného fagana ako je Dimitrij? Veď je to jeho strýko.
V mysli sa mi utvoril vzhľad Yegora. Škaredý (ale kto z blokov by nebol škaredý? Aj ja som škaredá. Krásu poznajú iba v Moskve) chlapík s oceľovosivými vlasmi. Chýba mu ruka po lakeť.
V Jabloňovom (pracovnom) bloku to je tak že za každú krádež vám odtnú kúsok z ruky. Prvá krádež znamená odtnutý malíček. Druhá krádež odtnuté zvyšné prsty. Tretia krádež, prídete o celú dlaň. Pokračuje to po lakeť, až nakoniec celá ruka.
Ľudia väčšinou zahynú už pri lakti. Niektorí však už pri prvom prste. Ako prístroj na usekávanie prstov a rúk používajú väčšinou hrdzavejúce zúbkované nože z ktorých môžete dostať ľahko infekciu.
To mi pripomenulo môj bývalý malíček. Mimovoľne som si prešla palcom po kýpti. Doteraz sa preklínam za to že som sa nechala vyprovokovať pre tú zbytočnú krádež pri ktorej ma prichytili. To sa mi predtým nikdy nestalo.
"Doma", sykol Dimitrij, keď som sa ho opäť spýtala aký spôsob Yegor vymyslel.
Namosúrene som zdvihla sklonenú hlavu a pozrela sa pred seba. Prebehli mi zimomriavky po chrbte.
Na rohu ulice ktorá smerovala k okrajovým domom ktorú obývalo chudobné obyvateľstvo Jabloňového bloku. Oprava, pôvodné obyvateľstvo. V Jabloňovom bloku sú všetci chudobní. Majetní sú iba vojaci a ich rodiny ktoré bývajú v strede bloku, oproti nádrži pri veliteľstve.
Ako to zvyčajne v blokoch býva, na uliciach hliadkujú vojaci. Aj na rohu tejto ulice jeden postával. Aj cez respirátor ktorý mal na sebe som ho spoznala.
Poručík Danil Kaprov. Vďaka nemu som prišla o malíček.
Poručík Kaprov si všimol môj pohľad. Rýchlo som sklopila pohľad späť k zemi. V mysli sa mi vynorilo jedno zo stojedenástich pravidiel Jabloňového bloku ktoré sa musíme učiť naspamäť.
- Pri styku s príslušníkom armády Rusko-spojeneckého zväzu nesmiete udržiavať očný kontakt. Očný kontakt sa kvalifikuje ako otvorená provokácia. Provokatér bude na mieste potrestaný.
Pri komunikácií s príslušníkom armády sa pozerajte do zeme. Príslušníka armády musíte pri stretnutí pozdraviť úctivým úklonom.
Ako sme prechádzali okolo Kaprova, s Dimitrijom sme sa synchronicky uklonili. Poručík nás ignoroval.
Hneď ako sme zabočili, srdce mi začalo tĺcť pokojnejšie. Nerada to priznávam, ale veliteľ vojakov v Jabloňovom obvode mi naháňa strach. Dokonca viac ako Vyučovateľka.
Prišli sme napokon na ulicu okrajových domov.
Okrajové domy sa ani nedajú nazvať domy. Sú to akési búdy opreté o múr ktorý oddeľuje Jabloňový blok od zvyšku rádioaktívneho sveta. Domy sú väčšinou postavené z nahnilých podvalov, zvlneného plechu, nepálených tehál, hliny, piesku a pod. Väčšinou je v nich jedna miestnosť. V domoch to čistotou nevyniká. Vždy sa tam dajú nájsť žaby, hmyz a potkany ktoré sa dajú opiecť na pahrebe a v čase vážneho hladu skonzumovať. Svetlá stránka života v okrajovej štvrti.
Zamierili sme do domu kde býval Dimitij s Yegorom a svojim starším bratom Alexeiom. Väčšinou chodievam k nim. Lepšie ako u nás kde s Artyom mrzneme sami.
Pohľad na vnútrajšok búdy ma šokoval. Niežeby si Dimitrij vymaľoval plesnivé steny alebo si zohnal akvárium bez toxickej vody. Zo steny vyseli ako vždy prehrdzavené deravé hrnce a v strede chyže stál veľký plechový stôl. Zarazil ma počet ľudí v miestnosti.
Ako prvý upútal moju pozornosť Yegor ktorý odušu mával jednou rukou, pričom v nej zvieral akýsi zdrap papiera. Vyzeral akoby mal vypité, čo je nemožné.
-Každý obyvateľ bloku pristihnutí pri prechovávaní alkoholu alebo pri konzumovaní liehovín bude popravený
Ďalšie osoby ktoré som si všimla boli mladomanželia Mihail a Yelizaveta. Pokračovalo to Štepanom, asi tridsiatnikom pracujúcim ako upratovačom na veliteľstve vojakov. Sofia, vdova po Yegorovom ďaľšom bratovy. A kopu ďaľších ľudí ktorých mená som nepoznala. Dimitriho brat Alexei bol opretý o stenu chatrče a tváril sa akoby sa ho všetko čo sa tam dialo netýkalo.
Všetci čo boli v miestnosti sa strhli a pozdreli k dverám ktorými sme vošli. Viditeľne si vydýchli, keď zbadali že sme to ibam my. Určite očakávali príchod dozorcov ktorých sem nasmerovali donášači. V Jabloňovom bloku je priam povinnosť byť donášačom.
Alexei zdvihol hlavu a zamračil sa na nás. "To s nami idú aj tieto batoľatá?" spýtal sa sarkasticky.
Hodila som po ňom vražebný pohľad a podišla k stolu, aby som vedela čo tam riešia. Zalapala som po dychu keď som zbadala obsah vecí na stole.
Zbrane. Kopa zbraní, všetkých možných druhov ktoré sa dali zohnať iba na veliteľstve. V prípade tejto skupinky ukradnúť. Zbrane nikomu nedávali. Štepan sa musel činiť.
-Každý obyvateľ bloku okrem príslušníka armády nesmie vlastniť zbraň. Každého ktorého prichytia pri prechovávaní zbrane bude popravený bez ohľadu na vek.
Klasické revolvery, brokovnice, menšie moderné kuše a airsoftové zbrane. Náboje boli pohodené po celej miestnosti ako kukuričné zrná. Väčšinou boli olovené, ale našli sa tam aj broky z tenkého plexiskla v ktorých sa znášalo zrnko antihmoty. Zrnko ktoré dokázalo vyhodiť do vzduchu kamennú budovu.
Na stole nechýbali aj vznášacie dosky ktoré tiež patrili k vojenskej munícií. A kde sú dosky, sú aj články. Tiež z antihmoty alebo slnečné.
"Áno, idú s nami", zahriakla Alexeia Sofia a všimla si ako šokovane hľadím na stôl. "Dimitrij ti už povedal o tom že sme vynašli spôsob ako sa dostať von z bloku?" stíšila hlas do šepotu.
"Ja, som ho vynašiel", namietol Yegor ako malé decko.
Nemo som prikývla, ignorujúc Yegora. "Povedal že ste našli spôsob ako sa dostať do Krajiny Nedotknutých", opravila som ju.
"Povedal ti že Yegor našiel spôsob ako sa dostať do Krajiny Nedotknutých", zamiešal sa do toho opäť Yegor- Magor.
Všetci ho skupinovo zahriakli, nech už konečne kušuje.
Sofia sa vyhýbavo usmiala. "Najprv sa musíme dostať za múry Jabloňového bloku. Cesta do Krajiny Nedotknutých je až druhý krok".
Síce mi to bolo odzačiatku jasné, brala som to ako podfuk. Dostať sa cez múry bloku je prakticky nemožné. Zem za blokmi je na prvých dvadsať metrov zamínovaná, takže ak by sme preliezli cez stenu na druhú stranu a dotkli sa zeme špičkou topánky, odtrhlo by vám nohy. Múr sa nedá preletieť na doske, pretože dosky doletia maximálne do výšky 15 metrov nad zemou. Múry sú síce nižšie ako pätnásť metrov, ale do výšky 20 metrov siaha neviditeľný laser ktorý paralyzuje každý lietajúci objekt. Ak cez laser preletí vták, dole spadne sčernená mŕtvola. Nechcela by som vidieť čo by to spravilo s človekom. Navyše na hradbách múru každých pädesiat metrov hliadkuje jeden vojak. Podkopať sa tiež nedá. Míny som spomínala. Tí ktorí vymýšľali zabezpečenie pracovných blokov mysleli na všetko.
V duchu som sa modlila aby sa dal prvý krok nejako zázračne preskočiť.
"Takže je nás trinásť", zrátala budúcich utečencov Yelizaveta.
"Omyl, štrnásť", zvolala som. "Berieme aj Artyoma".
Zostalo ticho.
"Toho už môžem nazvať batoľaťom?" spýtal sa posmešne Alexei.
Nazúrene som sa naňho pozrela. "Artyom nie je žiadne batoľa! Má jedenásť!", zvolala som nazúrene. Ten chalan ma fakt vytáčal.
"Tak štrnásť", povedala Yelizaveta keď si všimla že obaja zatíname päste.
"Pätnásť", ozval sa za nami tichý hlások.
Všetci sme sa strhli a otočili smerom k hlasu, očakávajúc vojakov. Keďže som stála blízko dverí, nikoho som nevidela.
"Hej! Tu som", ozval sa hlas podo mnou. Sklonila som hlavu a zbadala Polinu. Dorezanú ruku mala obviazanú nejakou špinavou handrou.
"Toto už môžeš nazvať batoľaťom", skonštatovala som sucho.
Polina na mňa zlostne zazerala tými svojími bledými očami ktoré vyzerali ako diery vypálené do obrusu. "Nie som batoľa! Mám dvanásť", zvolala namosúrene.
"Tak prečo vyzeráš na šesť?" spýtal sa zvedavo Dimitrij.
"To sa ma nepýtaj. Každý sme nejaký. Proste som nízka", odpovedala stroho Polina a založila si ruky na hrudi.
"Musím ťa sklamať, ale nebereme ťa", ozval sa Yegor.
Polina prižmúrila oči. "To budete musieť. Ak ma nezoberete zo sebou, pôjdem hneď za poručíkom Kaprovom a poviem čo tu stvárate", povedala víťazne.
Všetci sme mlčali. Určite každý rozmýšľal ako sa toho tvrdohlavého šidla zbaviť.
"Mám nápad! Zabime ju", zvolal Alexei, vzal zo stola nejakého kalašnikova a hmatom hľadal kohútik zbrane.
"Nie, žiadne zabíjanie, pôjde s nami", ozval sa Yegor a vytrhol synovcovy zdravou rukou kalašnikova z rúk.
Potom prešiel k dverám, zamkol ich na dvakrát a začal nám vysvetľovať svoj plán úteku z bloku.
Pozorne som počúvala jeho plán. Vyvalila som oči. Ten chlap je génius.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Milča Milča | Web | 4. ledna 2014 v 12:47 | Reagovat

Luxus! :D :33
Ale na ZMR to nestačí! :D

2 Scriptie*13* Scriptie*13* | Web | 5. ledna 2014 v 13:44 | Reagovat

Wau! To je bombasitcký! Jsem fakt zvědavá na ten plán, jelikož jak jsi popsala opevnění, tak je skoro nemožné, se přes něj dostat. Všimla sis? SKORO! xD
Ne, promiň. Fakt je to suprový! Stejně jako nový lay. :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Zákaz kopírovania! Všetko tu podlieha autorským právam.

© Thea 2013