Porušený sľub (1)

12. ledna 2014 v 20:13 | Thea |  Porušený sľub
Takže, po dlhej dobe som to vyrabovala a zabudla som že som si túto poviedku previesť zo starého blogu sem :D.





Prenasledovateľ bol iba pár metrov od nej. Počula každý jeho krok. Snažila sa zrýchliť, no so silami bola v koncoch. Nevzdávaj sa, povzbudzovala sa v duchu, no ešte viac ju to spomalilo. Prenasledovateľ ju skoro mal.
"Nemáš kam utiecť mačička", zasyčal na ňu Prenasledovateľov hlas.
Sophie sa už už chcela vzdať. Nech sa táto mučivá noc skončí. Mu-sím to spraviť pre ňu, pre Hanu, preblesklo jej hlavou. Pre moju maličkú sestričku Hanu. Bezo mňa neprežije, musím... Zrazu sa na ňu zozadu Prenasledovateľ vrhol. Sophie pritlačil k zemi a pevne jej držal ruky. Som v pasci, preblesklo jej hlavou. Teraz umriem. Prenasledovateľ jej začal niečo hovoriť. Bol tak blízko že Sophie cítila vôňu jeho voňu pomarančov.
"Si v pasci mačička", šepkal jej Prenasledovateľ.
Kým jej to hovoril, Sophie si v návale paniky uvedomila že nohy má voľné. Keby ho kopla na správne miesto... "Mačička, teraz tu trochu zabolí", syčal jej do ucha Prenasledovateľ.

Zdvihol ruku so striebornou dýkou. Noc preťal bolestný výkrik. To Sophie kopla Prenasledovateľa na to najbolestivejšie miesto: do rozkroku. Prenasledovateľ padol na chodník. Sophie sa rýchlo vyslobodila a utekala ďalej nočnou Bukurešťou. Za najbližším domom zabočila. Keď sa otočila, už na chodníku neležal. Snažila sa to nemyslieť. Bežala za roh ozlomkrky. Zdvihla hlavu. Začalo vychádzať slnko. Slnko nádeje. Sophie sa v mysli začaly vynárať predstavy ako dobehne na políciu, tam sa o ňu postarajú. Prenasledovateľa chytia a zavrú na doživotie. A potom poletí najbližším lietadlom domov, do rodného Paríža a tam sa vyobjíma z Hanou. Tomuto všetkému začala veriť. Už si predstavila Hanin úsmev keď zbadá ako sa staršia sestra vrátila a vyslobodí ju od tetky Anny. Sophie sa mimovoľne usmiala. Keď bežala popri kríkoch, začula akési šušťanie. To bude mačka, pomyslela si. No ako veľmi sa mýlila. Z kríkov vyskočil ako tieň Prenasledovateľ. Zrazil Sophie na kolená. Sladké ilúzie s Hanou sa vyparili. Zostala iba krutá realita. Prenasledovateľ sa nad ňou týčil ako hora. Je mi to ľúto mačička, bola s tebou zábava, povedal a zdvihol ruku s dýkou. Ešte pred smrťou kútikom oka zahliadla názov ulice na ktorej kľačala: stradă speranță. Ulica nádeje. Prenasledovateľ zabodol Sophie dýku hlboko do hrdla. CHodník pokropili kvapky krvi. Sophie zodvihla hrdo hlavu. Posledné čo uvidela bol východ slnka.

O 42 hodín skôr
"Nechápem prečo ma tu musíš nechať s tetkou Annou", zlostila sa Hana na staršiu sestru Sophie.
"Chcem ísť do Bukurešti s tebou". "Tetka Anna mi bude stále nadávať a robiť mi zle". "Chcem ísť s tebou"...
Sophie priložila jedenásťročnej Hane ukazovák na pery.
"Neboj Hana, ja sa vrátim, sľubujem", povedala Sophie s istotou a vyšla s kufíkom na koliečkach z domu.
"Sľubujem".
"Do Bukurešti doletíme o pätnásť minút",
hovoril hlas v lietadle. "Batožinu si vyzdvihnete v príletovej hale"...
Sophie hlas nepočúvala. Neustále myslela na poznávací zájazd do Rumunska ktorý vyhrala v stieracom žrebe. Bukurešť je nádherné historické mesto, spozná nových ľudí (hlavne Rumunov) a... zdokonalí si svoju rumunštinu. Sophie radšej nikomu neprezradila že po rumunsky vie iba pozdraviť a poďakovať. Zrazu pocítila že lietadlo sa naklonilo do ostrého uhla. Kŕčovito sa chytila sedadla. Pristávali.
Pri batožinovom páse sa tlačilo kopec ľudí. Väčšinou to boli bussinesmani, takže všetky tašky čo vyšli na páse boli čierne. Aj Sophie mala čiernu tašku. Pretlačila sa tesne pri pás (a vyslúžila si niekoľko nadávok) a vystríhala svoj batoh. Nakoniec ho zbadala. Malý čierny batoh s vyšívanou orchideou na boku. No skôr ako k nemu mohla spraviť Sophie jediný krok, batoh zobral niekto iný- muž v obleku. Sophie šťavnato si zanadávala po francúzky a rýchlo sa predierala cez postávajúcich bussinesmanov. Pritom i zopár zhodila na zem.
"Désolé" ospravedlnila sa francúzky a bežala k tomu chlapovy v obleku s jej taškou.
"Hey, monsieur!" Zakričala naňho. Muž sa spýtavo otočil. Bol veľmi mladý. O pár rokov starší od Sophie (Sophie má osemnásť).
"Áno? "opýtal sa.
Mal príjemný hlas.
Ehm, to je moja taška, ukázala na predmet v jeho ruke. Muž sa pozrel na menovku.
"Sophie Meureová", prečítal.
"To som ja", povedala Sophie.
Cudzinec sa usmial (Sophie sa z toho úsmevu zatočila hlava)
"Sophie Meureová, vás si pamätám", povedal.
"Odkiaľ si ma pamätáte"? spýtala sa Sophie prekvapene. Nevedela si predstaviť aby si mohol niekto tak sexy na ňu pamätať.
"Zo zoznamu výhercov, poznávacieho zájazdu", upresnil.
"Som sprievodca Bukurešťou".
To Sophie prekvapilo už načisto. Predstavovala si blondína v havajskej košeli, nie bruneta v obleku. Potom podal Sophie tašku. Keď sa naklonil, zacítila príjemnú vôňu pomarančov.
"Idem si po svoju tašku", usmial sa znovu.
"S ostatnými pasažiermi ma počkajte pred terminálom", povedal a zamieril k pásu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Zákaz kopírovania! Všetko tu podlieha autorským právam.

© Thea 2013