Puma, kapitola prvá

20. října 2013 v 18:43 | Thea |  Puma
Každého z nás zradili rodičia, no ja som od tých svojich takúto podpásovku naozaj nečakala. Moji rodičia sú totiž misionári. A každý vie ako to s misionármi je: zaujímajú sa o každého okrem svojej pätnásťročnej dcéry. Zatiaľ čo oni idú za prácou do slenečnej Kambodže, mňa pošlú na koniec sveta- na studený Vancouerov ostrov ktorý je na druhej strane krajiny. Predtým som bývala v pokrokovom Toronte. Teraz budem musieť bývať v zastrčenom Port Hardy ktoré nie je ani vyznačené na mape.
Momentálne sedím v lietadle smerujúcom do Port Hardy. Úprimne, vždy ma udivovalo že tam majú letisko. To je asi jediná budova ktorá spája tú dieru s okolitým svetom. Ešte som nepočula že by sa Port Hardy preslávilo obchodným centrom.
O Vancouerovom ostrove viem zopár vecí: Je dlhý 450 kilometrov, široký 80 kilometrov, vegetáciu pokrýva väčšinou hustá tajga. Najväčšie mesto je Victoria- nachádzajúce sa presne na opačnej strane ako Port Hardy (na moju smolu). No asi najdôležitejšie: máme tam rodinu z matkinej strany. Babku, tetu, strýka, bratranca, sesternicu. K tým Sedliakom chodíme raz za rok a to deň po Vianociach.
Lietadlo sa ľahko zakolísalo. Turbulencie. Keby aj začalo padať, nevadilo by mi to. Momentálne som v samovražebnej nálade. Na moje sklamanie, lietadlo sa prestalo kolísať. Chvíľu som znudene čumela z okna, keď ma vyrušil hlas letušky: "Vážený cestujúci, práve prelietame ponad Britskú Kolumbiu".
Super, koho to zaujíma, vzdychla som si. Najprv sme leteli cez Ontário, potom Manitobu, Saskatchewan, Albertu, a teraz Britskú Kolumbiu. Aj s medzipristátím letím už pol dňa. Som z toho na nervy. Je veľmi únavné letieť krížom cez celú Kanadu. Z toho sedenia mi už tŕpnu nohy. Chcela som sa postaviť a behať po lietadle, ale to sa nesmie. Tak som sa vypýtala na wécko, aj keď sa i nechcelo. Keď som tam išla prvý krát, vošla som do pilotnej kabíny z kade ma vyhnali. Každopádne, chcela som si pretiahnuť nohy.
Zo zrkadla v záchodovej kabínke (ktorá sa rozlohou podobala skôr na rakvu) sa na mňa pozerala moja vlastná tvár. Asi som sa zabudla zmieniť že z matkinej strany máme v rodine indiánov z kmeňa Pamlov. Preto mám niektoré indiánske črty. Husté čierne vlasy, menší nos, shnedá pleť, veľké tamvé oči orámované dlhými mihalnicami. Moje oči sú na mne najzvláštnejšie. Hnedé zo zlatistým leskom. Raz na Vianoce u babky z Port Hardy mi sesternica povedala že sú to mačacie oči. Vtedy sa na ňu Babka vážne pozrela a povedala: to sú oči pumy. Odvtedy si myslím že sa Babka zcvokla. Z maminej strany máme však všetci takéto oči. Sme rodina Pumích očí. Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle a vyšla z kabínky.
O hodinu a pol neskôr
Vyzdvihla som si kufor pri batožinovom páse. Nemohla som si ho pomýliť, je to jeden z tých obrovských čerešňovočervených kufrov na koliečkach. Vzala som ho z pásu čo najrýchlejšie a vybrala sa preč z príletovej haly. Pri dverách som sa zarazila. Cítila som ako sa do mňa zavŕtvajú niečie oči. Pohotovo som sa otočila. Od pásu na mňa zazeral nejaký chlap. Do letiska vôbec nezapadal. Všetci z Port Hardy sú väčšinou potomkovia Pamlov. On jediný tam bol bledý. Zazeral na mňa tými svojimi bledými modrými očami. Mám veľmi dobrý zrak, dokážem rozoznať nápis aj z diaľky 150 metrov. Preto som vedela aké má ten človek oči. Úchylák, pomyslela som si a vyšla z príletovej haly klopkajúc červenými opätkami.
Na parkovisku ma čakal bratranec. Volá sa Josh a má sedemnásť. Ešte pred rokom to bolo neduživé šteňa čo sa hrávalo videohry, teraz sa z neho stal hotový výstavný kus. Pod modrým tričkom sa mu rysovali svaly. Zdalo sa mi že trochu vyrástol. Pristihla som sa že naňho zízam.
"Ćau", pozdravil ma a nastúpil do auta pri ktorom stál. Bola to nejaká stará Lada s ošúchanou karosériou a lakom. Nevedela som že má vlastné auto.
"Čau", pozdravila som ho. Veľmi ma urazilo že sa neponúkol že mi nedá kufor do kufra auta (:D).
"Kufor si hoď na zadné sedadlo", zakričal na mňa z miesta vodiča. Kufor sa nedá otvoriť.
Tak som si hodila kufor na zadné sedadlo. Potom som otvorila predné dvere (pričom som ich skoro odtrhla) a sadla si na miesto spolujazdca,
"Nevedela som že máš vodičský", načala som tému. Nevedela som o čom sa mám z Joshom rozprávať.
"Nemám ho", zabručal Josh.
"Ehmm...", nevedela som čo na to povedať.
"Chodíš do posilovne?" pýtala som sa ho ďalej.
"Nie", odpovedal znudene.
"A... ehm", začala som ale Josh ma prerušil:
"Baví ťa to?"
"Čo ma má baviť?" spýtala som sa zarazene.
"Dávať mi jednu nezmyselnú otázku za sebou, povedal a vybral zákrutu.
"To nie sú nezmyselné otázky", nadurdila som sa. "Iba sa ťa pýtam".
"Ty o tom nevieš?" spýtal sa Josh prekvapene.
"O čom mám vedieť?" nechápala som.
""O ničom", zahováral Josh.
"Povedz mi to", nástojila som.
"Už sme tu!" zvolal keď zaparkoval pri dome na kraji mesta.
"Potom mi to povieš", povedala som a vystúpila z auta.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Baďa Baďa | Web | 27. října 2013 v 11:36 | Reagovat

Hezky píšeš! Moc se mi to líbí. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Zákaz kopírovania! Všetko tu podlieha autorským právam.

© Thea 2013