Puma, kapitola druhá

20. října 2013 v 18:44 | Thea |  Puma
Tetin dom je malá stavba s pivnicou, prízemím, poschodím a podkrovím (schválne, všetko je na P :D) Má biele obloženie, šikmú strechu, široké drevenné dvere a verandu. Na verande nervózne postávali obyvatelia domu. Oprvožlivo som si tú cházku prezerala. Ako na prvú mi padol pohľad na babku. Babka je jedna z posledných čistokrvných indiánov z kmeňa Pamlov. Takmer všetci sa premiešali s belochmi alebo inými indiánskymi kmeňmi. Preto má tmavú pleť ktorá kontrastuje s úplne bielymi vlasmi. Je malá a zhrbená. Som od nej o hlavu vyššia, na čo som hrdá. Vedľa babky stála teta. Jej skutočné meno je Margaréta. Vyzerá presne ako moja mama, ibaže je od nej o tri roky staršia. Tmavé dlhé vlasy, plné pery a je rovnako ako mama posadnutá upratovaním. Ináč sú ako oheň a voda. Teta miluje lapače snov, amulety, všeliaké maste odstrašujúce zlých duchov a ezoretiku. Má aj s tým obchod. Zatiaľ čo mama je rozumná architektka, dokonca aj navrhla náš dom v Toronte.
Vedľa tety postával strýko. Má tiež Pamlovské črty, ale nie úplne. Je pomiešaný z nejakým iným kmeňom. Kríženec, pomyslela som si. Na strýkovy je najvtipnejší ten jeho orlí nos. Ináč vyzerá ako ktorýkoľvek iný Port hardyčan.
Už sa chýlime ku koncu. Sesternica Claudia. Vyzerá podobne ako ja, ibaže ja som krajšia (môj názor). Je dokonca rovnako stará, ibaže ja som sa narodila v októbri a ona v decembri. Oblieka sa veľmi zvláštne. Farebné tričká a šortky. Presný opak mňa ktorá si nevyberá oblečenie podľa ceny, ale podľa vzhľadu.
"Vitaj u nás Jade" /Džeid/, povedali a vystrúhali silené úsmevy.
"Ahojte", zamrmlala som otrávene.
Spoza seba som začula niekoho nadávať. Príliš neslušne na to aby to bolo niekde napísané.
Otočila som sa. Josh stál nad mojím kufrom. Tentoraz mal toľko slušnosti aby mi ho zobral. Ale asi sa mu to nedarilo.
"To si si tam zabalila zlaté tehly?" precedil pomedzi zuby s mojím kufrom v ruke.
"Napadlo ti že je na kolieskach?" Môžeš ho ťahať, opáčila som sa.
Josh vydal zvuk ktorý sa podobal na zavrčanie. Nato ho Teta, Strýka a babka prepichli varovným pohľadom.
"No dobre", vzdychol si Josh naštvane a ďalej teperil môj kufor na verandu.
Nič som nechápala. Asi sa zvyčajne ľudia z Port Hardy dorozumievajú znakmi ktoré bežný človek ako ja tak ľahko nepochopí.
Na verande sa na mňa všetci vrhli. Ja som sa z ich objatí snažila čo najrýchlejšie dostať na slobodu. Hlavne z babkinho. Na to že mala pred pár týždňami sedemdesiatku, bola prekvapivo silná. Za chvíľu mi vytlačila všetok kyslík z pľúc a ja som sa začala trochu dusiť. Keď ma už konečne pustili, všimla som si že sa nervózne obzerajú po ulici. Nechápala som čo to znamená. Rozhodla som sa si to nevšímať.
Izba kde budem bývať bolo na moje zhrozenie podkrovie. Teda skôr polovica podkrovia. Druhá polovica podkrovia je zastavaná. Kedysi som chcela vedieť čo je za tou zastavanou polovicou, ale všetci mi tvrdili že tam nič nie je. Izba bola vymaľovaná zvláštnou jantárovou farbou. Nad posteľou vysel jeden z tetiních lapačov snov. V rohu stál krpatý borovicový šatník. Zdalo sa mi že všetko je tam vyblednuté. Dokonca aj steny. Steny boli najčudnejšie. Keďže je to podkrovie, všetky sú šikmé a hrozí že si narazím hlavu. Závesy boli nudné- hnedé. Dve okná- jedno obrátené na ulicu, druhé ku krpatej záhradke a nekonečnému lesu (metafora).
Vyzula som si červené opätkové topánky a hodila sa na posteľ. Čo ja tu len budem robiť?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Zákaz kopírovania! Všetko tu podlieha autorským právam.

© Thea 2013